Riaditeľ Ford Szilcar Jozef Szilasi: Na lekárskej fakulte som si musel ruky od oleja skrývať do rukavíc

29.09.2020

 

Prečítajte si o začiatkoch firmy, ktorá ako jediná v Košiciach začala s predajom vozidiel „západnej“ značky, a dozviete sa, podľa čoho sa kedysi ľudia rozhodovali pri kúpe auta. Aj o tom sme sa totiž rozprávali s riaditeľom spoločnosti Ford Szilcar Jozefom Szilasim.

Vyštudovali ste lekársku fakultu, no svoju kariéru ste zasvätil značke Ford. Prečo ste sa nerozhodli robiť lekára?

Autám a motorkám som sa venoval už pred vysokou školou, takže by som to nevnímal tak, že sa z lekára stal motorista, ale skôr naopak. Počas štúdia na lekárskej fakulte som si musel ruky od oleja skrývať do chirurgických rukavíc, aby sa mi na cvičeniach nečudovali, prečo ich mám špinavé. (smiech)

Štúdium na fakulte však bolo pre mňa zaujímavé a určite aj prínosné, no skončil som presne v období, keď na Slovensko prichádzali farmaceutické firmy a lekári pre ne odchádzali pracovať ako obchodníci.

V Košiciach som bol možno prvý lekár, ktorý dal výpoveď a išiel robiť obchodníka do vlastnej firmy. Tú som založil ešte počas štúdia na lekárskej fakulte. V rodine však máme aj iných lekárov, ktorí v tomto povolaní zotrvali dodnes. 

Čiže skôr, než ste predával autá, ste ich aj osobne opravovali.

Áno, v tej dobe sa nedalo venovať len riadeniu firmy, pretože šéfovať vlastne nebolo komu. Aktívne som teda opravoval autá, motorky, nakupoval ich a ďalej predával. Bavilo ma kúpiť starú motorku, opraviť ju, rok sa na nej povoziť a potom ju predať ďalej. Neskôr som začal kupovať aj autá a to isté som robil s nimi. Popritom som ešte chodil do školy. 

Riaditeľ Ford Szilcar Jozef Szilasi

Venovať sa 26 rokov jednej značke nie je vôbec málo. Čím vás Ford oslovil? 

Zo začiatku sa naša firma venovala značke Opel, ktorý fungoval pod záštitou General Motors Československo. Ten si nás našiel sám, začali sme s ním spolupracovať a po deviatich mesiacoch sa naše cesty rozišli. Neskôr sme spolu s otcom oslovili Ford Motor Company v Prahe. 

Stále sme inklinovali k značkám, ktoré boli v Česko-Slovensku známe a počas starej éry k nim určite patril aj Ford. Čiže naša špecifikácia na túto značku je skôr zhoda náhod, ktorú v konečnom dôsledku neľutujem dodnes.

Začínali ste s predajom na Rastislavovej ulici a po troch rokoch ste otvorili úplne nový salón na Alejovej. Čo vnímate ako najväčšiu premenu firmy Ford Szilcar od jej založenia?

Určite to bola kúpa budovy spolu s pozemkom na Alejovej ulici v Košiciach. Už predtým sme vlastnili pozemok s budovou, ale ten sa výrazne menej hodil na autorizované dílerstvo. Rozvíjať v ňom firmu by bolo veľmi komplikované.

Budova na Alejovej ponúkala podstatne väčšie priestory, čiže najväčším miľníkom bolo, keď sme sa v roku 1993 premiestnili sem. Najskôr tam ale pôsobil iba servis a predajňa ostala na pôvodnej adrese.

Tým ďalším miľníkom bolo obdobie medzi rokmi 1996 až 1997, keď sme k servisu postavili salón a v roku 2004 sme k budove dostavali aj nový autoservis. Pôvodnú budovu sme teda kompletne obostavali a o jej pôvodnej podobe svedčia už len hrubé vonkajšie múry, ktoré sú dnes vlastne vnútorné.

Pred desiatimi rokmi ste so značkou Szilcar expandovali do Bratislavy, kde máte autorizovaný servis vozidiel Ford. V tej dobe ste tam ale neboli jediný. Čím ste sa odlíšili od konkurencie? 

Otvoriť pobočku v Bratislave bola úplne iná káva ako v Košiciach. Naše fleetové aktivity sme rozbehli už v roku 1994, čo spôsobilo, že po Slovensku jazdilo veľa „našich“ vozidiel, ktoré nebolo možné servisovať len v jednom meste. Za otvorením pobočky v Bratislave teda stál dopyt našich partnerov.

Vtedajšie odlíšenie od konkurencie je zrejmé dodnes. Servis Ford Szilcar v Bratislave je orientovaný prevažne na fleetových klientov, ktorým poskytujeme nadštandardné služby. 

Pred štvrťstoročím na slovenských cestách dominovali škodovky. Boli v tom čase Slováci pripravení na americké automobily?

Poviem to tak, že ak by pôvodná kúpychtivosť Slovákov zotrvala dodnes, tento rozhovor by sme robili kdesi v lietadle. (smiech) V tom období stačilo mať trošku viac odvahy a aj bez obrovského balíku peňazí ste mohli ovládnuť Slovensko, Česko a aj Maďarsko s Poľskom. Túžba vlastniť niečo iné bola v tej dobe u ľudí naozaj veľká. 

Ľudia doslova stáli v rade na autá. Samozrejme, že to nebolo 8 hodín denne, ale ak prišla vlna, tak v salóne boli aj šiesti záujemcovia naraz. Keďže sme tam pracovali iba dvaja, bolo nemožné obslúžiť ich všetkých okamžite. Veľakrát sa stalo, že si vybrali auto z katalógu, zaplatili zálohu a o týždeň sa prišli opýtať, aké auto si vlastne objednali a či tu náhodou niečo také práve nemáme.

V salóne sme väčšinou mali iba jedno auto, niekedy aj druhé, ktoré nebolo umyté a stálo kdesi vzadu. Pri najväčšom šťastí sme im počas návštevy ukázali podobné auto a boli úplne nadšení, čo si pred týždňom či dvoma objednali. Počas objednávky ich nezaujímalo, či si vyberajú Sierru, Fiestu alebo Escort. Okrem toho, že netušili, aké auto dostanú, nevedeli nič ani o jeho výbave.

Dožadovali sa síce klimatizácie, pretože o nej už v tej dobe počuli, ale vyhrievané sedadlá, vyhrievané čelné sklo alebo elektronické sťahovanie okien nepoznali. Keď sa dozvedeli, že toto všetko budú mať vo svojom aute, zostali v úžase. Pravdou však je, že niekedy sme ani my netušili, aké auto dostaneme. (smiech)

Bola to krásna doba aj preto, že sme boli v Košiciach jediným predajcom iných vozidiel ako Škoda alebo Žiguli. Situácia sa však zmenila a dnešní zákazníci sú občas ešte múdrejší ako my. 

Ford Modely YV Ford Szilcar múzeu nájdete aj historické skvosty. Napríkald tento unikátny Ford Model Y (vpravo).

Takže začiatkom 90. rokov bola pre záujemcov o nové vozidlá dôležitým kritériom hlavne zahraničná značka. 

Status byť „iný“ v sebe zahŕňa viacero faktorov. Ľudia podnikali, zarobili si peniaze a ich motiváciou bolo aj to, aby mali nejaké daňové náklady, ktoré v začiatkoch podnikania nemali, pretože si všetko robili svojpomocne. 

To, čo vyfakturovali, bol ich skoro stopercentný zisk a investícia do auta predstavovala odpis na štyri roky. V prípade, že to auto bolo drahšie, 1/4 odpisu malo dosť vysokú hodnotu. Lízing vtedy nebol na takej úrovni ako teraz a počas komunizmu bola túžba odlíšiť sa úplne iná, ako dnes.

Sú teda súčasní zákazníci oveľa racionálnejší?

Samozrejme, dnes sa to dostalo do úplne iných koľají. Je to spôsobené aj tým, že ponuka je obrovská a informácie o autách sú voľne dostupné, takže ľudia si pred kúpou robia dôkladné rešerše.

Za 26 rokov sa nám podarilo získať dostatočné množstvo klientov. V systéme ich evidujeme asi 25 000 a veľká časť z nich je takých, ktorí sa pravidelne vracajú. 

Vraví sa, že najjednoduchšie je udržať si spokojného zákazníka, čo nie je úplnou pravdou, pretože zhoda náhod a Murphyho zákony fungujú dostatočne dobre na to, aby sa nám darilo udržať si každého klienta maximálne spokojného.

Keďže prijímací technik nemá röntgenové oči, nie vždy sa dá vyjsť v ústrety s termínom alebo s cenou. Je to kolobeh, s ktorým sa trápi hádam každý servis. 

Ako ste sa zmene nákupného správania Slovákov prispôsobovali?

Mali sme to uľahčené, pretože nie sme samorast a stále za nami stojí značka Ford spolu s importérom, ktorí nás zásobujú svojím know-how, technickými a marketingovými informáciami, ako aj reklamnou podporou.

Transformácia firmy, ktorá začínala ako „one man show“, nebola skoková, ale prebiehala plynulým spôsobom. Podpora zo strany značky Ford pre nás určite nie je nezanedbateľná.

Okrem firmy ste založili Ford Szilcar Racing Team, s ktorým ste sa v roku 2015 zúčastnil motocyklovej súťaže Enduro. Bol to váš sen alebo ste si to chceli iba vyskúšať?

Enduro jazdím už asi 10 rokov, no neberiem to ako niečo, čomu by som prispôsoboval svoj život, ale skôr ako hobby. Je to ťažký a nepredvídateľný šport, pretože nikdy neviete, aká hlboká je priekopa pred vami a či sa vám z nej vôbec podarí vyjsť von.

Keď sme sa dozvedeli, že Medzinárodné majstrovstvá v Enduro budú, zhodou okolností, 400 metrov za našou firmou, motiváciu a chuť zúčastniť sa týchto pretekov nám to výrazne pozdvihlo. Založili sme Ford Szilcar Racing tím, prihlásili sa na klubovú súťaž a spomedzi vyše 100 prihlásených tímov sme sa umiestnili na peknom 28. mieste. Stráviť na motorke osem hodín po dobu šiestich dní kdesi v lese však bolo dosť náročné.

Navštevujete takéto súťaže aj v zahraničí?

Ja nie. Ako som spomínal, môj život nie je založený na tom, aby som sa tomuto športu venoval naplno. Spolujazdci z Ford Szilcar Racing tímu však navštevujú európske a všetky slovenské súťaže. Aktuálne sme do tímu prizvali ďalších mladých jazdcov, ktorí jazdia klubové súťaže v Enduro na Slovensku.

Dá sa pri tomto športe vôbec odreagovať?

Určite áno. Ak si dávate na hlavu prilbu so strachom, že trafíte strom, určite popritom neriešite nezaplatené faktúry. (smiech) Enduro by som prirovnal napríklad k potápaniu, kde sa človek takisto musí sústrediť, aby neohrozil svoje zdravie. Stačí chvíľka nepozornosti a ste presne tam, kde by ste nechceli byť. 

Motorka vám chyby jednoducho neodpustí. Stačí nesprávne zaťažiť predné koleso, motorka vám na nejakom koreni uletí a hneď ste na zemi. Samozrejme, že sme dobre vybavení a oblečení, takže v malej rýchlosti nie sú tie pády nijak dramatické. Iné je to ale pri pretekároch, ktorí jazdia profesionálne európske a svetové súťaže. Niekedy mám pocit, že keď ma predbiehajú, tak im ani nestíham zavadzať.

Nie je veľmi bežné, aby automobilová predajňa mala vlastné múzeum. Ako ste sa dopracovali k myšlienke založiť Szilcar Múzeum – showroom historických motoriek a áut?

Začal s tým môj otec. Posledných 30 rokov zbieral motorky aj autá, ktoré sa v rámci svojich možností snažil renovovať v našej rozbiehajúcej sa firme. Dnes sa tomu aktívnejšie venuje môj syn spolu s ďalšími zamestnancami.

Po splnení množstva podmienok sa nám dokonca od Ministerstva kultúry podarilo získať oficiálny štatút múzea. Množstvo ľudí si myslí, že múzeum musí tvoriť nejaká hala, v ktorej budú vystavené veci. Pritom to tak vôbec nie je. Srdcom múzea nie je žiadne výstavné miesto, ale depozitár.

Depozitár v našom prípade predstavuje bývalú dielňu, ktorá musí byť suchá a čistá, aby sa  predmety v nej uchovali v rovnakom stave aj o 50 rokov. To je pravá podstata múzea. U nás máme stálu expozíciu na hornom poschodí autosalónu.

Ford Szilcar múzeum v Košiciach

V múzeu máte Ford Model Y, ktorých je na svete registrovaných asi 1 250 kusov. Ako ste sa k nemu dostali?

Vlastnil ho priateľ môjho otca, ktorý ho od neho kúpil za smiešny peniaz. Už si ani nespomínam, či bolo funkčné alebo ho k nám dotiahol. Asi 10 rokov nám vo firme zavadzal a až neskôr sme prišli na to, aký veľký unikát tam vlastne máme. 

Ford Y je zaujímavý svojimi kompaktnými rozmermi. Je taký úzky a malý, že pohľad naň vám vyčarí úsmev na tvári. Keď si doň sadnete, úplne v pohodlí a bez naťahovania dosiahnete z miesta šoféra do priehradky vo dverách na strane spolujazdca. Máme k nemu dokonca aj značky a technický preukaz. 

Okrem tohto modelu je súčasťou múzea aj Ford Escort Cosworth z roku 1993 a Ford Sierra z roku 1990. Ten bol kedysi druhým najväčším vozidlom značky Ford, no v porovnaní s novými vozidlami pôsobí úplne miniatúrne. Aj najmenší Ford Fiesta pri ňom vyzerá ako obrovský tank. (smiech) Väčšinu našich muzejných exponátov tvoria motorky značky Jawa a ČZ.

Motorka ČZ vo Ford Szilcar múzeu

Po 26 rokoch riadenia firmy zameranej na autá značky Ford sa dá očakávať, že také auto riadite aj v súkromí.

Nedávno nám dorazil Ford Edge, takže aktuálne jazdím na tomto SUV. Predtým som vlastnil Ford Mondeo a ešte dávnejšie Ford Focus ST Kombi, ktorý bol síce menší, ale dosť rýchly.

V roku 2017 ste spustili predaj fleetových vozidiel, kde je v súčasnosti pomerne vysoká konkurencia. Ako túto aktivitu doposiaľ hodnotíte?

Fleetový predaj pre nás nebol úplne nový segment. Klientom sme túto službu ponúkali už od roku 1994 a minulý rok bol skôr „reštartom“. V čase ekonomickej krízy totiž došlo k útlmu fleetového predaja, pretože firmy sa začali spájať, čím sa znižoval počet ich zamestnancov a teda aj počet služobných áut. 

Nebola to priaznivá doba na rozvíjanie fleetu aj z toho dôvodu, že po kríze prišlo na trh veľké množstvo nadnárodných leasingových spoločností, s ktorými sa rovnocenný boj vedie veľmi ťažko. Vy ako majiteľ firmy sa totiž snažíte pozerať na budúcnosť aspoň štyri roky dopredu, no takého manažéra zaujímajú 3 mesiace, po ktorých dostane svoju prvú odmenu za akvizíciu.

Spomínate budúcnosť. Aké sú vaše plány s firmou Ford Szilcar?

Mojím veľkým plánom je pracovať čím ďalej, tým menej, no zatiaľ sa mi ho vôbec nedarí napĺňať. (smiech) Vo firme však pracuje aj môj syn, ktorý má na starosti servis a múzeum. Počítam teda s tým, že sa bude aj naďalej venovať našej rodinnej firme a že sa mu ju bude dariť aj rozvíjať.

A ako vidíte budúcnosť predaja áut? Bude podľa vás niekedy možné objednať si vozidlo priamo cez internet?

Dokážem si to predstaviť pri všetkých produktoch, ale pri autách nie. Možno ak prídu na trh vozidlá podobné elektromobilom, z ktorých si človek môže vybrať iba tri kategórie výbavy, tak by sa to dalo. 

Pokiaľ to aj naďalej bude o nejakých možnostiach a skúšobných jazdách, nemyslím si, že ľudia uprednostnia kúpu auta online pred návštevou kamennej predajne. Reálne to však vidím až v ďalekej budúcnosti, kde auto bude potrebné len na to, aby ste nezmokli. (smiech)

Spracoval: Erik Oravec